09. Paradox
9. Paradox
15.2.2012
23:45
„Kde sú tak dlho?“ opýtala sa Susan a netrpezlivo sa pomechrila na mieste. „Neviem, ale určite prídu, zvládnu to. Mike si s nimi poradí, neboj sa.“ Susan sklopila zrak. „O Mika sa až tak nebojím, pretože on je silný, zmenil sa a dokáže prežiť… Ale čo Jack? Ak by sa rozdelili tak Jack by asi neprežil.“ Troy sa zamyslel. „Nemáš pravdu. Jack takisto prežije, aj keby naňho utekala stovka zombie. Kvôli tebe neumrie. Ty si jeho sila vopred.“ Susan sa so slzami v očiach prekvapivo pozrela na Troya. „Ako to myslíš?“ „Miluje ťa. To si nedokázala postrehnúť? Stará sa o teba viac ako o seba.“ „To vážne? Teda… To že je starostlivý som si všimla, ale že by ma miloval to som si nemyslela.“ „Tak teraz to už vieš. Prosím počkaj v aute, idem len zavolať na Mikovu vysielačku, že kde sú. Nevidím totiž žiadne svetlá a v tme by asi ťažko šoférovali taký veľký kolos.“ Troy zatlačil tlačidlo na vysielanie a začal rozprávať do vysielačky.
Jack hľadel do okna s vypleštenými očami. Mike ležal na zemi v kaluži krvy, s rozbitou hlavou a nad ním sa skláňala nádherná čiernovláska s baseballovou pálkou v rukách. „Madam,?“ „Kto si?“ „Som kamarát toho muža, ktorého ste udreli pálkou.“ Dievča sa zmätene pozrelo na Mika. Preglglo a opäť vrhlo pohľad na Jacka. „On nie je zombie?“ „Nie! Určite by som sa kamarátil so zombie… Môžem vojsť?“ „Áno.“ Jack vliezol dnu do domu a sklonil sa ku Mikovi. Nič vážne mu nebolo, len mal rozbitú hlavu. Zrazu začala chrapčať jeho vysielačka. Zobral ju a počúval.
„Mike? Si tam, Mike?“ Z vysielačky sa ozýval Troyov hlas. „Tu je Jack, čo potrebuješ?“ „Jack, kde je Mike?“ „On…,“ Jack sa odmlčal a pozrel sa na Mika ležiaceho na zemi z rozbitou hlavou a potom dopovedal vetu : „On je mierne indisponovaný.“ „Jack, do riti, toto nie je vtipné! Ako to myslíš, že je mierne indisponovaný?!“ „No… ak mám byť úprimný, leží na zemi z rozbitou hlavou, pretože ho do lebene trafila čiernovláska baseballovou pálkou.“ „Dúfam, že teraz len vtipkuješ.“ „Bohužiaľ nie. Počkám, pokým sa Mike preberie, zatiaľ sa oňho postaráme.“ „Tú mrchu ku nemu nepúšťaj, ešte ho dorazí. Pošli ju po niečo aby sa držala ďalej kým sa Mike nepreberie.“ „Rozumiem, zatiaľ ahoj!“ „Počkaj! Mimochodom máte ten autobus?“ „Ako sa to vezme. Stojí pred domom, ktorý je naproti tomu, v ktorom sme my. Mike má od neho kľúče, len je v bezvedomí.“ „Fajn, hýbte sa! Počkáme vás na pumpe kilometer ďalej odtade, ako sme stáli. Trochu sa tu zbiehajú zombie, musím končiť! Nezabudni, pumpa o kus ďalej!“ „Dobre, rozumiem. Hlavne sa postaraj o Susan!“
Vysielačka začala opäť chrapčať. Troy prerušil spojenie. „Ako sa vlastne voláš?“ „S kým si hovoril?“ ženin nepokojný hlas začal znepríjemňovať situáciu. „S druhým kamarátom, sme štvorčlenná skupina, dvaja nás čakajú na diaľnici pred Coloradom.“ Žena sa usmiala. „Volám sa Martina a ty?“ „Ja sa volám Jack, teší ma.“ Potriasli si rukami. „Martina, nemáš tu nejakú handru, vodu a peroxid?“ „Mala by som mať, donesiem ti to?“ „Ak ťa môžem poprosiť,“ prívetivo odvetil Jack a usmial sa na ňu. Ona mu úsmev opätovala a zbehla na prízemie po veci, o ktoré ju Jack požiadal. Jack si kľakol ku Mikovi a prezrel si zranenie na jeho hlave. Kaluž krvy nebola veľmi veľká, takže Mike nestratil veľa krvy. O tridsať sekúnd pribehla Martina a zložila na zem všetky veci. „Prosím, podaj mi peroxid a handru.“ Jack nadvihol Mikovu hlavu a nalial mu do rany trocha peroxidu. Krv začala peniť. Martina ho uprene sledovala. „Vodu.“ Martina mu podala vodu a Jack Mikovi oblial celú hlavu. „Konečne sa mu vlasy odlepili od rany.“ Jack nalial kus peroxidu na handru a začal ňou umývať okolie Mikovej rany. Potom urobil to isté vodou a vyčistil miesto okolo rany. „Rana už našťastie nekrváca.“ „Ideme mu ju zašiť?“ „Rád by som, ale šitie asi nemáš.“ „Mám, ale len normálnu ihlu aj niť.“ „Dobre, dones mi to a ešte aj niečo, čím by som mohol ihlu nahriať.“ Martina sa zatvárila prekvapene, ale poslúchla ho. Hodinky na Jackovej ruke odbili dvanásť hodín.
16.2.2012
00:01
Martina dorazila aj zo všetkými vecami. „Poprosím ťa zapaľovač a ihlu.“ Podala mu ich. Jack okamžite začal nahrievať ihlu. Minúta nahrievania zafarbila ihlu na mierne oranžovú. Jack si dal na ruku handru a začal ohýbať ihlu.
Takto ihlu zahrieval až štyrikrát, kým sa mu ju podarilo zahnúť tak, ako sa mu to páčilo. „Niť.“ Martine sa triasli ruky. „Čo ti je?“ „Nič, len nemám rada pohľad na krv. Chvíľa mi neublíži ale keď sa pozerám dlho, tak dostanem triašku.“ Jack sa na ňu usmial a potom začal navliekať niť do očka na ihle. „Mám to. Teraz sa uvidí, či mám na to byť doktorom.“ Martina sa zasmiala. Jack namočil ihlu do peroxidu, aby ju dezinfikoval a začal šiť. Z Jacka vyžaroval veľký entuziazmus. Trvalo mu to len päť minút a ranu zašil. Keď odstrihol niť, zašitú ranu poriadne očistil peroxidom a potom umyl vodou. „Prečo si ho vlastne udrela?“ „Vyzeral ako zombie. Spredu je celý krvavý.“ „Posaďme ho.“ S pomocou Martiny sa mu to podarilo. Posadili ho a opreli o stenu, ale tak, aby sa neopieral miestom hlavy, kde ju má rozbitú. Mike bol naozaj spredu poriadne zakrvavený. „Preberiem ho.“ „Ale ako?“ „To neviem, vyskúšam fackanie, len mi podrž jeho hlavu, nesmie si ju udrieť o stenu.“ Martina ho poslúchla a Jack mu vylepil facku. Mikovi len ovisla hlava, tak mu Jack strelil ďalších päť faciek. Mike sa napodiv prebral.
„Bolí ma hlava. Čo sa stalo Jack?“ „Bol to omyl, jedna žena si ťa pomýlila so zombie, preto ťa udrela baseballovou pálkou po lebeni. Rozbila ti hlavu, ale spolu sme ti ju vyčistili a ja som ti ju zašil. Nestratil si až tak veľa krvy, takže by si mal byť v poriadku.“ Mike omráčene prikývol. „Prečo ma bolia líca?“ Jack sa zaškeril. „Nejako som ťa musel zobudiť.“ „Ty sviniar,“ zasmial sa Mike a pozrel sa na Martinu. V momente sa mu zapáčila. „To je ona?“ „Áno, volá sa Martina.“ Mike ku nej natiahol ruku a ona mu ňou potriasla. „Teší ma, máš dobrú mušku.“ Martina sa usmiala. „Mrzí ma to.“ „To nevadí.“ Mike sa začal zbierať zo zeme. „Opatrne, Mike. Nepresiľuj sa,“ povedal Jack a pomohol mu vstať. „Ďakujem mami.“ Jack a Mike a začali smiať a Martine pohľad na nich vyčaroval úsmev na tvári. „Martina si tu sama?“ opýtal sa Mike, keď sa dosmial. „Áno, sama.“ „Chceš ísť s nami? My totiž odchádzame.“ „Rada by som. Jack mi to povedal, ale čakal kým sa preberieš, aby si sa rozhodol.“ Mike sa pozrel na Jacka a ten sa naňho usmial. „Vďaka Jack. Za všetko, najmä za to ošetrenie.“ „Ale veď to bola maličkosť.“ „Maličkosť – nemaličkosť, musíme ísť ku autobusu.“ Jack prikývol a všetci zišli dole na prízemie.
„Martina vyzri von oknom či je čisto.“ Pri vedľajšom dome bolo minimálne päťsto zombie, no pred Martininým len desiati. „Je ich tu desať, pri vedľajšom dome asi päťsto, chcete ísť do autobusu?“ „Radi by sme. Pôjdem prvý ako vždy, vleziem do autobusu a skúsim či vôbec funguje. Ak zistím že ide, otvorím predné dvere a vy nimi vbehnete dnu. Potom konečne vyrazíme.“ Všetci prikývli a Mike otvoril dvere…