10. Skupina opäť napreduje
10. Skupina opäť napreduje
16.2.2012
0:45
Mike vybehol von a zaplesol za sebou dvere. Bolela ho hlava, ale dalo sa mu chodiť. V ľavej ruke držal kľúče od autobusu a v tej pravej železnú tyč. Hneď po tom, ako zaplesol dvere naňho obrátilo hlavu asi desať zombie. Mike bol zranený, tak útočil opatrne. Zabil dvoch a ustúpil o pár krokov dozadu, potom znova vyrazil a zabil ďalších dvoch. Takto to pokračovalo pár minút, kým si obozretne a opatrne vyčistil cestu ku autobusu. Martina a Jack to všetko pozorovali skrytí za oknom. „Ako to robí tak potichu, že si ho ostatní nevšimli?“ opýtala sa Martina a užasnute sledovala Mika, ktorý práve zabil poslednú dvojicu zombie a chystal sa otvoriť autobus. „Na túto otázku ti neviem odpovedať, ale nejako to dokáže. Teraz ticho, sledujme ho kedy nám dá znamenie.“
Mike vložil kľúč do kľúčovej diery a otočil ním. Fungoval. Ak by ste boli niekde v Mikovej blízkosti, videli by ste jeho víťazoslávny úškrnok. Otvoril dvere, no pred tým ako nastúpil si vyzliekol svoje zakrvavené tričko, ktoré hodil na zem, ale predtým si z neho vybral vysielačku. Keď už konečne sedel v autobuse, zavrel dvere a pokúsil sa ho naštartovať. Stlačil spojku a otočil kľúčom. Motor pekne naštartoval, svetlá v autobuse sa rozsvietili, no Mike to čakal a pohotovo ich všetky zhasol. Z Jackovho hľadiska spoza Jack videl, že zo dvadsať zombie sa obzrelo, čo to bliklo, ale otočili späť hlavy a sunuli sa do susedného domu, ktorého dvere pred minútkou zdevastovali. Mike pohol autobus dopredu, ale veľmi pomaly. Trvalo mu až dve minúty, kým prešiel vzdialenosť okolo desať metrov a mierne zahol doľava. „Martina, priprav sa!“ povedal Jack, ktorý si všimol Mikovu gestikuláciu cez čelné sklo autobusu. Mike silno zatrúbil a otvoril predné dvere. Jack rozkopol dvere a šprintom sa aj z Martinou rozbehli do autobusu. Nebol to dlhý šprint, možno na tridsať metrov, ktorý im trval päť sekúnd. Zadychčaní nastúpili a Mike zavrel dvere. Z domu na pravej strane sa ku autobusu hrnulo aspoň tristo zombie. „Dupni na plyn, Mike!“ zreval Jack a posadil sa na sedačku vedľa dverí. Martina sa posadila oproti Jacka, za miesto za šoférom a Mike pridal plyn. Autobus sa pohol a plnil Mikove rozkazy. Mike zapol svetlá a opatrne vychádzal z ulice.
Troy sledoval, ako Susan spokojne spí. Zaspala pred pol hodinou. Mike a Jack sa ešte nevrátili, preto bol Troy veľmi nervózny. Neustále nakukoval smerom ku Coloradu, či sa autobus neobjaví. O desať minút mu začali klipkať oči. Kým bol ešte menej rozospatý, zamkol auto. Potom, keď sa jeho únava prejavila viac, oprel si hlavu o opierku sedačky auta a nechal sa unášať do svojej ríše snov.
Autobus sa rútil po Bear Creek Boulevard. Mike v diaľke zachytil cestu vedúcu na diaľnicu – už boli blízko. Martina sa mocne držala úchytky vedľa sedadla, no Jack len pokojne sedel a sledoval Mika, ako polonahý šoféruje. Vozidlo sa nahlo mierne doprava, keď Mike v rýchlosti šesťdesiat kilometrov za hodinu zahol doľava na diaľnicu. „Ste tam vzadu v poriadku?“ „Zatiaľ áno,“ povedal Jack a neprestal Mika hypnotizovať pohľadom. Mike vyšiel na diaľnicu a spomalil. Tá bola posiata porozbíjanými autami , ktoré však boli väčšinou v strede, takže sa cez ne dalo prejsť.
Mike zastal na krajnici a zobral si vysielačku. „Troy, si tam? Haló?“
Troy sa zobudil na to že počuje akýsi hlas. Bol to Mikov hlas. „Áno?“ „Kde ste?“ Troy sa pozrel cez zadné sklo auta a uvidel svetlá. „Sme asi tak päťsto, možno šesťsto metrov pred vami na krajnici. Choď pomaly a uvidíš nás. Zobudím zatiaľ Susan. Prepínam.“ „Rozumiem,“ povedal Mike a položil vysielačku nad tachometer. „Kde sú? Je Susan v poriadku? Dúfam, že…“ „Hou-hou kľudni sa! Susan je v pohode, práve spí a sme asi tak pol kilometra za nimi, takže o minútku, možno o dve s ňou budeš.“ Jack zmĺkol, pretože v poslednej dobe si pred Mikom vypestoval rešpekt. Mike pomaly šliapol na plyn a autobus trochu zrýchlil. Martina sa zdvihla zo sedadla a postavila sa vedľa Mika. „Takže ma beriete zo sebou?“ „Áno, berieme ťa zo sebou, len sa už prosím nesnaž panikáriť ako v dome. Niekto ďalší by mohol prísť k úrazu.“ Mlčala. „Je ti niečo?“ opýtal sa Mika a zachytil koketný pohľad Martiny, ktorá si prezerala jeho vymakaný vrch tela. Keď si Martina uvedomila, že Mike si všimol, že si ho obzerala, zapýrila sa a povedala, že jej nič nie je a vraj sa len zapozerala.
Je to vtipné, ale v tej istej chvíli ako Martina civela na svalnaté telo Mika, on si všimol jej tvár a konečne ju videl poriadne (po styku s baseballovou pálkou mal dlho rozmazané videnie). Mike sa do Martiny zamiloval. „Ako môže byť žena až taká krásna?“ opýtal sa Mike v duchu sám seba a takmer narazil do rozšrotovaného kabrioletu na diaľnici. „Jack, už sme tu.“ Mike zastavil autobus pri šedom Forde.
Autobus sa blížil k autu a keď pri ňom zastal, otvorili sa dvere a ako prvý vyskočil von čulý Jack, potom polonahý Mike a na Troyove prekvapenie aj tretí človek, krásna čiernovláska. „To vám teda trvalo!“ zreval Troy v snahe urobiť dojem na čiernovlásku. Stačilo mu päť sekúnd, aby videl, že ju nikdy nebude mať, pretože sa zahľadela do Mika. Vkuse totiž naňho civela. „Toto je Martina,“ povedal Mike a predstavil Troyovi a Susan nového člena ich skupiny. „Teší ma,“ vravela Martina, keď si s nimi triasla rukou. „Ford necháme tu?“ „Troy, robíš si srandu? Moju lásku tu nenecháme! Ja šoférujem autobus, Jack šoféruje Ford. So mnou ide Martina, ty pôjdeš s Jackom aby si ich pre istotu ochránil ak sa niečo stane. Jack, vydržíš šoférovať dve hodiny a pol?“ „Určite áno, prečo sa pýtaš?“ „Len preto, aby som vedel či môžeme vyraziť. Musíme dohnať to, čo sme stratili pri hľadaní autobusu. Stojíme v mestečku Glenwood Springs. To je asi tak stopäťdesiat míľ odtiaľto. Poďme, nech sme tam čím skorej!“ Jack prikývol a sadol si za volant Fordu. Troy rezignoval a sadol si na zadnú sedačku a Susan prenechal miesto vedľa Jacka. Mike a Martina nastúpili do autobusu, ktorého dvere sa po pol minúte zavreli a to bol signál na odchod. Jack naštartoval auto a čakal kým sa pohne autobus, pretože on nemal šajnu, kde sa mestečko Glenwood Springs nachádza.
„Martina, vzadu je posteľ. Teda aspoň by mala byť. Choď si ľahnúť a oddýchni si.“ Martina sa usmiala a pohladila Mika po pleci. „Ostanem tu pri tebe, chcem ti robiť spoločnosť.“ Po Mikovom tele prebehli zimomriavky. „Dobre teda, zložím ti sedačku vedľa mňa.“ Mikovi to trvalo pol minúty. Hneď na to si sadol naspäť za volant autobusu a dal ho do pohybu.
Martina a Mike v jednom vozidle, Troy, Susan a Jack v druhom sa pobrali do Glenwood Springs. Ich cesta do Kanady je čoraz kratšia a kratšia…
