11. Tam kde mozgy dávali, ich teraz berú!
11. TAM KDE MOZGY DÁVALI, ICH TERAZ BERÚ !
16.2.2012
05:00
Skupina konečne po vyše dvoch hodinách cesty dorazila do Salt Lake City.
Troy a Susan spali, zatiaľ čo Jack neustále bdel a šoféroval. Ich Ford práve prechádzal ulicou Parleys Way a neďaleko za nimi išiel veľký autobus, v ktorom sedel Mike a Martina, ktorí sa počas cesty do Salt Lake City neustále rozprávali. Jack Salt Lake City nepoznal, preto zastal na krajnici a počkal, pokým ho Mike neobehne. Potom si vzal vysielačku a natlačil sa tesne za autobus. Stlačil tlačidlo a povedal : „Mike? Počuješ ma?“ „Áno, počujem. Je nejaký problém?“ „Nie, len sa s tebou po toľkých hodinách potrebujem rozprávať, tu moji väzni zaspali.“ Z Jackovej vysielačky sa ozval hlasný smiech Martiny, ktorú očividne Jackova poznámka pobavila, preto Jack vysielačku o polovicu stíšil. „Kadiaľ teraz, Mike?“ „Momentálne sme na Parleys Way. Potrebujeme ísť na jej koniec a napojiť sa na ulicu S 2300 E. Je to hneď pri Parleys Plaza.“ „Ahá. Ja sa tu nevyznám, len som chcel vedieť, či vieš kam ideme. Budem ťa teda nasledovať. Zatiaľ dopočutia.“
O pol minúty Mike zahol na ulicu S 2300 E a šiel až po miesto, v ktorom sa križovala s ulicou Foothill Drive. Zahol na Foothill Drive a pokračoval až po jej koniec. Miesto, v ktorom ulica končila, vznikala nová a tá sa volá E University Boulevard. Z nej zahol na University Street (cesta vedúca na sever). Jack spoza volantu Fordu pozoroval ako Mike znenazdajky zahol ku Univerzite v Utahu. To bolo divné, prečo by to robil? Jack nasledoval Mika v autobuse, ktorý zahol na ulicu 1400 E na ktorej bola známa Univerzita v Utahu. „Jack, stoj!“ Vysielačka vystrašila Jacka natoľko, že mierne skríkol a takmer prebudil spiacich spolucestovateľov. „Prečo?“ „Chcem sa otočiť. Stoj!“ Jack poslúchol a čakal päť minút, kým sa Mike vyzabával s otáčaním autobusu na úzkej ulici. „Obehni ma a otoč sa tiež a zaraď sa za mňa.“ Jack opäť poslúchol. „Čo sa deje, Mike?“ „Z univerzity som videl signál, niekoho v okne, kto mával s baterkou alebo čímsi podobným v ruke. Boli to asi dvaja ľudia.“ „Mike, si o tom naozaj presvedčený, že si to určite videl?“ „Som si istý. Nie je možné, aby som sa teraz mýlil. Naozaj som si istý.“ „Dobre, koho berieš so sebou?“ „Nikoho. Pôjdem sám, aby sme obmedzili straty.“ „No to bude bohovské ak stratíme teba kvôli nejakým dvom preštudovaným hlavám. Zabijem tvoju mŕtvolu ak umrieš.“ Mike sa zasmial. „Beriem. Tak pospi si ak chceš ale pozor, priviedli sme pozornosť zombie z celého mesta. Prebuď Troya, nech dá pozor na Susan a ty rýchlo pobež do autobusu, dáš mi pozor na Martinu.“ „Nemôže to byť opačne?“ „Nie, lebo som videl lačný pohľad Troya po Martine, bojím sa že by jej niečo spravil, prosím pochop to.“ „V pohode. Zobudím ho, o tri minútky som pri vás v autobuse.“
Jack klamal. Prišiel za dve a pol minúty. „Vieš, ako otvoriť a zatvoriť dvere?“ „Mike, nie som až taký debil, ako vyzerám. Už bež! Nech konečne odtiaľto vypadneme.“ Mike prikývol, vzal zo zeme železnú tyč a vybehol von z autobusu polonahý. Martina slintala, keď videla jeho svalnaté telo behať a Jack mu ho závidel, ale rešpektoval ho. Bol predsa jeho kamarát.
Mike vbehol do školy a bleskurýchle za sebou zavrel dvere. Kým bežal do školy, všimol si Troyov nahnevaný pohľad z auta. Chvíľu sa tým zapodieval, no o chvíľu už mal iné starosti. Rútilo sa naňho desať nahnevaných zombie študentov, ktorí vyzerali otrasne. Mali rozleptané telá, to znamenalo, že sa na škole vyučuje chémia a medicína. Snáď narazí na nejakých lekárov. Popri utekaní zabil troch zombie, ktorí sa k nemu dostali najbližšie. Mike vedel, že musí ísť na najvyššie poschodie a to bolo druhé. Utekal teda po schodoch smerom hore a sem tam zabil nejakého zombie, ktorý sa ku nemu priblížil. Na najvyššom poschodí boli obrovské dvojité dvere, cez ktoré Mike videl, že mieri do knižnice plnej zombie. Za chrbtom mal aspoň desať zombie, no v knižnici ich bolo aspoň tridsať. Jeden proti štyridsiatim. Ako sa Mike rozhodne?
Jednoducho. Logický výpočet v jeho hlave vyšiel nasledovný – zabiť najprv desať zombie. Postupne. Mike sa teda obrátil a z otočky roztrepal hlavu jednému zombie, ktorý mu bol v pätách. Ten padol a zdržal troch ďalších. To Mike využil a zneškodnil ich. Krv mu od strachu prúdila v žilách snáď rýchlosťou svetla. Adrenalín mu v tele stúpal a z Mika sa stal zabijak. Všimol si to už skorej, že ako náhle je v zlej situácii a začne zabíjať, začne sa mu to páčiť a začne byť nebezpečný. Striaslo ho. „Čo už,“ pomyslel si Mike a pokračoval v krviprelievaní.
Len tridsať sekúnd mu stačilo, kým pobil všetkých ostatných. Na schodisku sa rozhostilo krásne ticho bez chrčania zombie. Mike si vydýchol. Mal silné srdce, preto sa ani nezadýchal a roztvoril dvere na knižnici.
V momente sa naňho vrhol zombie v roztrhanom zelenom tričku, ktoré bolo poliate nejakou záhadnou kvapalinou a Mike nemal záujem to zistiť. CHRAP! Podobný zvuk sa ozval vtedy, keď Mike rozbil zombiemu lebku. Potom sa mu naskytol hrozný pohľad. Skupinka asi desiatich zombie požierala mozgy nejakých mŕtvych študentov. Bolo to nechutné. Mike sa takmer povracal. Ovládol sa a začal zabíjať.
Elegantne ako nejaký tanečník si pretancoval a vyzabíjal cestu ku ďalším dverám, v ktorých mali byť uväznení študenti. V škole celkovo zabil už okolo tridsať zombie. Roztvoril dvere a ocitol sa v slepej uličke, ktorá bola dlhá asi tridsať metrov a na jej konci bolo aspoň dvadsať zombie. V knižnici desať a tu dvadsať, dokopy tridsať. Čo teraz? Mike neváhal dlho a otvoril okno a vyliezol ním von.
Ocitol sa vo výške aspoň pätnástich metrov. Pozrel sa nad seba a uvidel okno, ktoré malo viesť do miestnosti, kde boli študenti uväznení. Mike teda odložil železnú tyč za opasok a vytiahol dva vreckové nožíky. Nevedel, či mu to pomôže ale za pokus to stojí, pretože mu nič iné neostávalo. Zabodol nožík do steny a driapal sa hore…
