15. Masaker - časť druhá
15. Masaker – časť druhá
16.2.2012
12:00
Na to, že bolo dvanásť hodín, sa obloha nad Salt Lake City smutne zamračila. Svet naokolo potemnel a dodal novému svetu strašidelný nádych. Pridal sa aj jemný vánok, ktorý všade naokolo roznášal neznesiteľný zápach hnijúceho ľudského mäsa, žalúdočných štiav “po záruke“ a spečených kúskov zombie, ktoré sa už našťastie nehýbali.
Mike, Jack a Charlie sa snažili dýchať čo najmenej, lenže to nebolo veľmi možné, pretože sa smiali z plného hrdla a boli zadychčaní po dorážaní zombie. Smerovali ku škole, ktorá pôsobila inak, pretože jej Mike odpálil vchod granátom. Všade naokolo vchodu boli miniatúrne kúsky skla, železa a roztrhané časti zombie. Jediná vec, čo z vchodu ostala ako-tak po kope bol železný rám na dverách, ktorý podľa Charlieho slov prednedávnom vymieňali. Poškodil sa len na pravej strane a ohol sa do vonka. Akoby čerešničkou na torte bolo to, že jedného zombie výbuch odhodil do ohnutého železa a to mu prepichlo hlavu a vyšlo ústami. Bol to nechutný pohľad. Charlie sa musel vyvracať, kým mohli pokračovať ďalej.
Skupinka obišla napichnuté telo na ohnutom železnom ráme a vošla do školy. Hneď na úvod ich privítala hladná tlupa desiatich zombie, lenže tentoraz šli do školy traja a to pre nich nebol problém. Samozrejme Charlie sa musel ešte veľa učiť, pretože sám zabil len jedného zombie. „Charlie, skús mu tou tyčou tresnúť po hlave z plnej sily hneď na začiatku a nie na zemi. Tak ľahnú skorej,“ povedal Mike a z veľkým revom sa vrhol na ďalšiu prichádzajúcu tlupu zombie. Boli len štyria, tak si vyskúšal nejaký trik. Prvým dvom prebodol čelá, potom vytrhol nože a vyhodil ich do vzduchu smerom oproti zombie. Nakoľko poslední dvaja zombie medzi sebou tvoril veľkú medzeru, Mike sa cez ňu vrhol a spravil kotrmelec aby ho nedostali. V momente sa otočil, chytil nože a zabodol im ich do hláv. Muselo to vyzerať úžasne, pretože Jack vytreštil oči a Charlie mu tlieskal. „A podobné triky robil cestou zo školy, Jack,“ povedal Charlie a prestal tlieskať. Mike sa usmial. „Charlie, kadiaľ sa ide do telocvične?“ Charlie neodpovedal, ale sa vybral napred. Mike a Jack ho teda nasledovali.
Po minúte chôdze po hlavnej chodbe Charlie zahol doprava a ocitli sa pri schodisku, ktoré viedlo niekam do podzemia. „Toto sa mi nepáči,“ poznamenal Jack. „Ani mne nie, ale ideme tam. Nezabúdajte na to, že nemáme baterky a bude tam zrejme poriadna tma. Snažte sa byť úplne potichu a šepkať. Ak nastane totálna tma, šmátrajte rukami popred seba ale opatrne a pomaly. Ak do niečoho narazíte, vyrúti sa na nás zombie z ktovie skadiaľ. Proste buďte potichu.“ Nik nenamietal, všetci prikývli a pobrali sa do podzemia.
Mike šiel ako prvý. Mocne zvieral svoje dva nože a postupoval napred. Očami skúmal každý kút a ušami načúval každučký zvuk. Na ich šťastie v podzemí nebola tma, v ktorej by nič nevideli. Neboli o nič odvážnejší keď to zistili. Ocitli sa v neosvetlenej miestnosti, ktorá podľa tých všetkých skriniek, spŕch a pisoárov vyzerala na chlapčenskú šatňu. „Kde je dievčenská šatňa?“ „Dostali by sme sa tam druhými schodmi vedúcimi doľava od hlavnej chodby, ale viem čo robím. Musíme vyjsť dverami, ktoré sú rovno pred nami a potom sa ocitneme v telocvični. Vojdeme na basketbalovú plochu, tú musíme prejsť do polovice a na stredovej čiare sa otočíme doprava. Keď sa jej naďalej budeme držať, dovedie nás ku dverám a tie vedú do posilňovne. V tej sú činky, závažia a rôzne hlučné veci, takže si musíme dávať pozor. Keď dôjdeme na jej koniec, tak tam je moja sestra. Sú tam ďalšie dvere, ktoré vedú do skladu a ona je tam zamknutá. Je tam aj telefón, odkiaľ mi volala. Viem, že je tam nelogické mať telefón, ale na druhej strane keď bolo treba nejakú vec z veľkého školského skladu na dvore, stačilo odtiaľto zavolať školníkovi, takže to malo aj svoje dobré stránky. To je všetko. Môžeme ísť?“ Mike si chvíľu urovnával v hlave čo všetko musia prejsť. Trvalo mu to desať sekúnd. „Poďme!“
Všetci traja sa prikrčili a kráčali za Mikom. Ten mal oči a uši nastražené a kráčal ku dverám. Zrazu sa ozvalo zapískanie. Bolo tiché, ale zreteľné. „Čo to bolo?“ opýtal sa Jack. „Zrejme je niekde otvorené okno a keď sme nechali otvorené dvere tak bol prievan a vietor zapískal. Mohol to byť aj nejaký preživší ale to neviem. Skôr si myslím, že to bol vietor a toho sa aj budeme držať. Ideme ďalej.“ Opäť všetci prikývli a pobrali sa na plochu.
Mike ako prvý stúpil na povrch basketbalovej plochy a zistil, že ich botasky taktiež pískajú, tak to povedal ostatným a znova sa pohli napred. Potichu ako myšky postupovali do stredu hracej plochy. Stredovú čiaru si všimol Jack a povedal : „Stojte!“ Mike sa pozrel pod nohy a uvidel stredovú čiaru. Otočil sa doprava a pomaly sa pohol. Spravil možno tri kroky, keď sa z dievčenskej šatne ozvalo chrapčanie masy zombie. Všetci sa otočili a uvideli, ako z dievčenskej šatne vyšlo tridsať zombie. Charlie chcel niečo povedať ale Mike mu priložil ukazovák na pery a pokrútil hlavou. Pridali do kroku a stále prikrčení tichým behom utekali do posilňovne.
Na prvý moment vyzerala prázdna, preto do nej vošli. Mike ohmatal dvere a zistil, že je na nich poistka, ktorou sa dajú aj zamknúť. Potichu zavrel dvere a zamkol ich. Ocitli sa v ešte väčšej tme, aká bola na ploche. „Minútu ticho stojte a pozerajte sa do tmy. Nepýtajte sa nič, len to spravte,“ zašepkal Mike. Jack a Charlie ho poslúchli a ostali ticho a pomaly sa rozhliadali okolo seba. Mike v duchu napočítal šesťdesiat sekúnd a potom zašepkal : „Nezdá sa vám, že už v tme vidíte lepšie?“ „Áno.“ Jednohlasná šepotavá odpoveď Jacka a Charlieho bola upokojujúca pre Mika. „Vidíte to čo ja? Pred dverami, kde je zavretá tvoja sestra, Charlie.“ Otočili sa tam a uvideli tam tlupu desiatich zombie. „Ako zabijeme týchto tak, aby to bolo potichu?“ „Úplne potichu to nepôjde, ale my sme ľudia a oni sú zombie. Cítia našu krv, ale nás necítia ani v tme nevidia lepšie. Je to naša výhoda a my ju využijeme. Oni sa v takejto tme podľa môjho odhadu dokážu orientovať len podľa sluchu a keďže sú to všade naokolo činky a miestnosť je v tvare obdĺžnika vyhovuje nám to na boj. Sú pomalší ako my, ale aj tak hrozba. Jednoducho na druhú stranu vrhneme ľahké závažie a to priláka ich pozornosť. Lenže to priláka aj tých čo sú tam na ploche. Ak sa to stane, potom buď počkáme, alebo sa ich pokúsime eliminovať v tak úzkej miestnosti, aká je táto.“ Desať sekúnd bolo ticho a potom sa ozval Jack. „Mike, si frajer.“ „A to už prečo?“ „Nikdy som si nemyslel, že ti toto poviem, ale… Obdivujem ťa. Aj v takejto situácii si zachováš chladnú hlavu a vždy vymyslíš nejaký plán. Zabíjaš z chladnokrvným inštinktom a ten ja nemám. Sľúb mi prosím, že mňa aj Charlieho niekedy vytrénuješ, aby sme boli aspoň sčasti ako ty.“ „Ak sa odtiaľto dostaneme živí, tak áno.“ Jack prikývol, prestal sa usmievať a sledoval, ako Mike opatrne nadvihol pol kilové železné závažie, ktoré kus zaštrngotalo o podlahu. Jeden zombie otočil hlavu, ale to bolo všetko a ďalej tomu nevenoval pozornosť. Radšej sa otočil ku železným dverám a chrapčal tam na Charlieho sestru, ktorá však bola podozrivo ticho. Mike sa usmial, zašepkal : „Takto sa lovia zombie, páni,“ a hodil závažie do pravej časti miestnosti…
