Nadpis

24. Scraxovia
5.7.2012

19:00

                Príšery začali revať a škriabať pazúrmi o zem. Mike ležal na zemi na pokraji smrti s úškrnkom na tvári. „Vyhral som,“ hovoril si Mike dookola. Dvaja vojaci ku nemu pribehli. „Ste v poriadku?“ „Áno, nikdy som sa necítil lepšie. Prosím, podajte mi nejaký obväz,“ povedal a posadil sa. „Lekár!“ zakričal jeden z vojakov a o chvíľu ku nim pribehol vojak s lekárskou kapsičkou. Vybral obväz a podal ho Mikovi. „Chcem tri obväzy.“ Vojak sa začudoval, ale poslúchol a podal mu ďalšie dva. Mike odbalil prvý obväz a začal si obväzovať ranu naokolo celého pásu. Vyšlo mu to na tri kolečká a potom musel odbaliť ďalší. Takto použil všetky tri a silno si ich utiahol. Potom sa hlboko nadýchol , vydýchol a postavil. Príšery medzitým odnášali mŕtvolu svojho vodcu a nevrlo zazerali na Mika, no nezaútočili. „Zvláštne,“ pomyslel si Mike. „Akoby sa vedeli medzi sebou dorozumievať.“ A potom dostal nápad. Vykročil napred a čakal, kým sa nejaká príšera otočí ku nemu. Po chvíli sa jedna otočila a prižmúrila oči a jemne zavrčala. „Rozumieš mi?“ Mikova otázka zaskočila nie len vojakov, ale dokonca aj príšery. Všetky sa rozpŕchli až na túto poslednú. „Tak rozumieš mi?“ Príšera rozšírila oči a prikývla. „Vieš rozprávať?“ Táto otázka ostala nezodpovedaná, pretože príšera sa strhla, zavrčala a utiekla. „Pane, ten tvor vám rozumel?“ „Očividne áno, veď prikývol. Svedčí to o vysokej inteligencii. Netuším čo sú zač, ale sú to inteligentné tvory. Keď sa vrátime do kolónie, nepoviete nikomu nič o týchto príšerách. Povieme, že na mňa zaútočila ryba alebo niečo také. Teraz poďme čo najskôr domov chlapi.“ Vojaci súhlasne zašomrali a pobrali sa za Mikom do kolónie.

21:00

                Tým Delta dorazil do kolónie. Otvorila sa brána a všetci vošli dnu. Vojaci okamžite začali vyhľadávať doktora, ktorý by Mika ošetril. Jemu sa počas cesty poriadne zakrvavil obväz a pomaly z neho začala vytekať tmavočervená krv. Celá kolónia bola na nohách.

                Doktor dobehol za pár minút a zobral Mika do provizórnej nemocnice. Tam ich čakal Danny, Martina, Jack, Troy a Susan. „Mike, preboha, čo sa ti to stalo?“ zhrozila sa Martina a pomohla doktorovi položiť Mika na lôžko. „Zaútočil na mňa aligátor,“ zaklamal Mike a roztrhol si obväz a odhalil ranu. Doktor mu ho dal dole a keď zočil dvadsať centimetrov dlhú a dva centimetre hlbokú ranu, ostal v šoku. „Toto bude trošku bolieť, pripravte sa,“ povedal doktor a keď sa Mike pripravil, strčil mu obväz do rany a poriadne mu ju vyčistil od krvy. Mike len nepokojne zavrčal. Martina ho chytila za ruku. „Máte dvadsať centimetrov dlhú ranu, pane. Od pupka až po bok. Podľa môjho odhadu je hlboká minimálne dva centimetre. Liečiť sa budete asi mesiac až dva. Teraz vám to vydezinfikujem, pretože v rane máte sliz a určite sa tam uchytili nejaké baktérie a nechceme, aby sa vám rana zapálila a takmer určite by ste dostali infekciu. To by ste pravdepodobne neprežili. Použijem na to trojpercentný roztok peroxidu vodíka. Bude to poriadne bolieť. Nalejem vám to pozdĺž do celej rany a počkám minútu, kým vám rana poriadne vysyčí. Potom vám to čistým obväzom vyčistím, poprípade vám nožnicami poodstrihujem špinavé časti kože alebo mäsa a potom to zašijem. Keď sa to zašije, budete mesiac ležať v posteli. Po zašívaní vám nasadím Abaktal. Budete brať jednu tabletu každých dvanásť hodín. Porozumeli ste mi?“ Mike prikývol. „Čo je to Abaktal a na čo to je?“ opýtal sa Mike. „Je to antibakteriálna látka pefloxacín, ktorá patrí do skupiny fluórovaných chinolónov. Má široké antibakteriálne spektrum s veľmi dobrým účinkom na gramnegatívne aeróbne baktérie a stafylokoky vrátane meticilín-rezistentných kmeňov. Po perorálnom podaní sa rýchlo absorbuje a maximálne sérové koncentrácie sa dosiahnu po 90 minútach. Biologický polčas pefloxacínu je približne 8 hodín. Pefloxacín veľmi dobre preniká do tkanív, vrátane srdca, bronchiálnej sliznice, centrálneho nervového systému a kostí. Vylučuje sa v nezmenený ale čiastočne tiež v metabolizovanej forme ako demetylpefloxacín a pefloxacín-N-oxid. To je asi taký základ.“ Mike a všetci ostatní vyvalili oči. „To je len základ?“ „No teoreticky áno. Dalo by sa to ešte rozpitvať aby som vám vysvetlil čo je pefloxacín atď. ale to asi nechcete.“ „Teraz nie, ale niekedy sa rád niečo naučím, pán doktor. Teraz sa však dajme do toho,“ povedal Mike a krivo sa usmial.

                O hodinu bolo zašívanie dokončené a Mike ležal na lôžku. Ranu mal prekrytú čistým a stiahnutú elastickým obväzom. V jednom kuse naňho niekto dozeral. Momentálne to bol Jack. „Ako ti je, Mike? Už to nebolí?“ „Trošku to bolí ale je to oveľa lepšie ako to bolo pred tým. O taký týždeň môžem ísť von, však?“  Jack pokrútil hlavou. „Nepočul si doktora? Budeš sa liečiť mesiac a možno až dva. Kým sa ti zrastú tkanivá tak to potrvá dlho.“ Mike sa zasmial. „Už hovoríš presne ako doktor. Teraz ma nechaj samého, chcem sa vyspať. Viem, že ma má niekto strážiť, ale poradím si aj sám.“ Namiesto odpovede si Jack najprv zívol. „Ten útok mi nesedí na aligátora, Mike. Teraz som príliš unavený na to, aby som zistil pravdu, no zistím ju. Dobrú noc, Mike.“ „Aj tebe, Jack.“  Keď odzneli Jackove kroky, Mike sa ponoril do sveta snov.

6.7.2012

04:00

                Mike sa strhol zo sna. Začal sa ostražito obzerať okolo seba. Zdalo sa mu, že začul akýsi šepkajúci hlas. „Mike.“ Je to, čo sa deje, pravda? Mike si nebol istý, ale ten hlas mu znel v jeho hlave. „Mike.“ Opäť ten hlas. Niekto ho volá. „Mike. Príď ku mne,“ zašepkal hlas. „Kto si?“ opýtal sa Mike sám seba v duchu, akoby očakával, že hlas mu odpovie. Na jeho prekvapenie sa tak stalo. „To uvidíš keď prídeš.“ „Kam mám prísť? Môžem ti veriť?“ Hlas sa šeptavo zasmial. „Samozrejme, že mi môžeš veriť. Veď to ja som ti dala tú silu.“ „O čom to preboha rozprávaš?“ „Mike, zlož si obväz a povedz mi čo vidíš.“ Toto je absurdné. Niečo však Mikovi navrávalo, aby to spravil. Aj tak bol ten elastický obväz až príliš utiahnutý. Mike si ho teda začal rozmotávať. Potom ho položil vedľa seba na stolček. Otočil sa a pozrel sa na čistý obväz na jeho rane, ktorý bol pokrytý kúskom krvy z operácie. Čo iné ako čerstvo zašitú ranu by mal uvidieť? Pokrútil hlavou a opatrne si ho začal dávať dole. To čo uvidel ho priam až očarilo a vyviedlo z miery. Rana sa za šesť hodín od operácie úplne zacelila a ostala mu po nej len jazva. Mike skúsil napnúť brušné svalstvo a zistil, že ho to vôbec nebolí, dokonca mu aj narástli väčšie tehličky. „Čo si mi to spravila?“ Hlas neodpovedal. „Ďakujem veľmi pekne, ale čo je to so mnou?“ „Keď ťa tá príšera zranila, darovala ti kus svojej DNA. Tvoje telo ju dokázalo spracovať a ty si sa stal jedným z nás.“ „Kto ste vy? Kto som teraz ja?“ „Si jedným z nás. Si Scrax. Odteraz si moja pravá ruka.“ „Scraxovia sú tie príšery, ktoré nás napadli?“ Hlas opäť neodpovedal. „Nechcel som ich uraziť, len neviem, či sú to oni.“ „Áno, sú.“ „Kam mám teda prísť?“ „Tam, kde si bojoval z mojim dôstojníkom. Tam ťa budem čakať o pol hodinu od teraz.“ „O pol hodinu? Ale veď to je pre mňa nemožné, som len človek.“ „Mike... Máš schopnosti ako Scraxovia, skús ich využiť. Nateraz to je pre teba dosť informácií. Pohni si. Čakám ťa.“ „Hej! Počkaj!“ Hlas ho už nepočul. Mike sa postavil. Najprv pocítil chlad, ktorý mu prenikal od chodidiel do celého tela, no potom ho zaplavilo teplo a nový pocit. Pocit, že je väčší, ako bol. Prešiel ku zrkadlu a uvidel, že zmohutnel. Každý jeden sval v jeho tele bol odolnejší a silnejší. Dokonca aj vyrástol o vyše päť centimetrov. Stále to bol on, len vylepšený on...