Nadpis

25. Brloh

6.7.2012

04:06

                Mike vybehol von do tmy. Keď skúsil utekať, zistil, že je omnoho rýchlejší. Podľa jeho úsudku bol rýchlejší ako gepard štíhly alebo na tej istej rýchlostnej úrovni. Rozdiel bol len v tom, že Mike vydržal behať v plnej rýchlosti dlhšie. O chvíľočku bol pri hlavnej bráne. Strážili ju dvaja strážcovia, preto prešiel tristo metrov ku múru a skúsil začať liezť hore. Nechty sa mu predĺžili a poslúžili mu ako pazúry. Najprv liezol opatrne, lebo sa bál, že spadne, no potom zistil, že sa to nestane a preto sa rýchlym pohybom vyšvihol cez zvyšné tri metre múru a dopadol na druhej strane. Pristál na oboch nohách, akoby si to jeho mozog dokázal naplánovať. Obzrel sa za seba a videl, že strážcovia začuli nejaký zvuk, preto sa čo najrýchlejšie rozbehol smerom ku jazeru.

04:28

                Keď tam dobehol, nikoho nevidel. Spoznal len miesto, kde sa nedávno pobil s dôstojníkom Scraxov. Stále tam bola veľká krvavá škvrna a odtlačky od nôh ostatných Scraxov a vojakov. Chvíľu tam postával a váhal, či nepôjde smerom ku ich tunelu, no potom sa ozval zvuk z kukurice. Mike akoby nasilu roztvoril oči a zrazu videl v tme lepšie. Čo to s ním preboha je? Nielenže videl lepšie v tme, ale dokonca aj dokázal rozoznať  živý organizmus podľa tepla. Jeho oči boli ako keby termokamera. Čiže keď bol studený živočích, videl ich na modro, keď bol stredne zahriaty, tak ich videl žlto až svetlooranžovo a keď bol horúci, videl ich na tmavooranžovo až červeno. „Vidím ťa,“ povedal a spravil dva kroky smerom k postave. „Ja o tom viem. Vidím rovnako ako ty.“ Žena prešla rovno ku Mikovi a natiahla k nemu ruku. „Volám sa Amy.“ „Ja sa volám Mike, teší ma, že ťa spoznávam.“ Potriasli si rukami. „Takže čo teraz so mnou bude?“ Amy prekvapene zdvihla oči, aby mu naznačila, že celkom nepochopila otázke. „Myslel som to tak, či budem mať nejaké povinnosti voči Scraxom atď.“ „Samozrejme, že áno. Budeš nás musieť ochraňovať, staneš sa naším vládcom.“ Mike vytreštil oči. „Ale ja mám povinnosti aj v našej kolónii. A mimochodom vládkyňa Scraxov si predsa ty, no nie?“ Amy prikývla. „Áno, to som, ale to len preto, že som bola jediný človek medzi Scraxami, ktorý dokázal prijať ich DNA. Som silnejšia ako traja Scraxovia. Ty si sa bez našej DNA dokázal vyrovnať môjmu dôstojníkovi. Preto s tebou bojoval. Cítil, že si lepší ako on a chcel dokázať opak, no zaplatil za to životom. Dôstojníci sú Scraxovia, ktorí majú výnimočné vlastnosti ako ty, no sú slabší ako my, pretože oni zmutovali úplne a neudržali si ľudskú formu.“ „Počkaj... Oni boli ľudia?“ „Áno, niekedy. Lenže ako náhle sa rozšíril vírus, mali to šťastie a keď ich pohrýzol zombie, ich telo dokázalo odolať horúčkam a zmenili sa na nový druh. Na Lacerta Invictum Magnis. A náš kmeň, alebo naša skupina má osobitný názov, Scraxovia. Už tomu rozumieš?“ Mike sa poškrabal na hlave. „Myslím, že áno. Mimochodom preklad toho latinského názvu znamená niečo ako veľká neporaziteľná jašterica?“ „Áno, prečo?“ „Len tak. Chcel som zistiť, či som si niečo zapamätal z latinčiny.“ „Mali by sme ísť, Mike.“ „A kam?“ „Do nášho brlohu. Musíš sa všetkým ukázať. Každý Scrax očakáva tvoj príchod.“ „Stále nechápem prečo práve ja som taký výnimočný.“ Amy si nahlas odkašľala. „Takže. Kým si nebol Scrax, vyrovnal si sa len ako človek dôstojníkovi z rodu Lacerta Invictum Magnis, čo znamená, že si dokázal nemožné. Ďalej, tvoje telo dokonale spracovalo DNA nového druhu a vytvorilo nový druh, čo sme my. Homo Sapiens Sapiens Lacertae Invictum Magnis Intelligens.“ „To sú teda názvy. Vlastne to je človek ako Homo Sapiens Sapiens a potom je to Veľká inteligentná neporaziteľná jašterica. Keď sa to dá dokopy, dáva to zmysel.“ „Ako vidím, o tebe fakt platí slovo “Intelligens“. Páli ti to,“ povedala Amy a usmiala sa a odviedla Mika do brlohu Scraxov.

                Prešli možno dve minúty a už spolu kráčali dole tunelom. Prešli ním prekvapivo rýchlo a ocitli sa v obrovskej hale. Všetko bolo z prírodného materiálu. Hala mala vajcovitý tvar. Ku dverám, z ktorých vyšli, viedli dvojité schody, ktoré zatáčali doľava aj doprava. Od výšky schodov to na spodok haly bolo asi päť metrov. Naokolo haly (na spodku) boli samé malé okrúhle vstupy a nad nimi sa v rovnakej výške ako je schodisko klenul dlhánsky balkón, široký dva metre, ktorý spájal druhé dvere na konci haly rovno oproti tým, v ktorých Mike stál. „Je to úchvatné. Vskutku.“ Amy sa usmiala. „Vedela som, že sa ti to bude páčiť. Scraxovia sú veľmi pracovití. Keď teraz zacítia, že si tu, budú sa fakt tešiť.“ Ako aj povedala, tak aj bolo. Mike bol možno na vrchu schodov tridsať sekúnd a zrazu sa ozval obrovský rev. Z výstupov začali vybiehať masy Scraxov a zoradili sa do obrovského zástupu. Trvalo to možno minútu a potom ostali ticho stáť a civeli na Mika a Amy. „Asi by bolo najlepšie, aby si zareval aj ty,“ povedala Amy v Mikovej mysli (je to jej schopnosť). „Ako to mám preboha spraviť? Mám ľudské hlasivky,“ pomyslel si Mike no hneď na to dostal rýchlu odpoveď. „Stále nie si zvyknutý na to, že si Scrax. Zarev!“ Mike len trhol hlavou do boku na náznak toho, že to spraví, otvoril ústa a zareval na plné hrdlo. Z jeho hrdla sa tento krát nevydal jeho ľudský rev, ktorý bol hrozivý sám o sebe, ale hrubánsky dlhý rev, ktorý otriasal stenami haly a určite to bolo počuť všade naokolo. Ako náhle Mike prestal, príšery začali víťazoslávne revať a po jednom šli z jednej strany schodiska za Mikom. „Čo teraz?“ opýtal sa Mike v mysli. „Len ich poškrabkaj po hlave. To im ako uznanie bude nadmieru stačiť.“ Keď k nemu podišiel prvý Scrax, sklonil hlavu a Mike mu ju opatrne pohladkal. Scrax zapriadol a povedal : „Ďakujem, pane. Som rád, že ste tu a že nás ochránite.“ Odišiel a prišiel ďalší. Vždy keď nejakého pohladkal, tak sa mu každý poďakoval a niečo pekné mu k tomu ešte povedal. Takto isto to prebiehalo hodinu a Mike napočítal, že v brlohu žije vyše päťtisíc Scraxov. Potom ho Amy odviedla do svojej pracovne, ktorá ležala za druhými veľkými dverami doprava v obrovskom výklenku.

                „Išlo ti to celkom fajn. Scraxovia z teba majú dobrý dojem.“ „Ako to vieš?“ „Vyčítala som im to z tváre. Tak, čo bude ďalej? Čo spravíme ako ďalší krok? Ešte ti však poviem jedno. Nie sme na svete jediní svojho druhu.“ Mike vytreštil oči. „Čože?“ „Áno, je to tak. Na Americkom kontinente je asi tisíc takých, ako sme my dvaja a vyše milióna takých, ako sú Scraxovia. Čo s tým budeme robiť?“ Mike sa poriadne zamyslel. „Ako najbližšie je od nás nejaký ďalší brloh? Ak som tomu správne porozumel, tak každý brloh má svojho nadriadeného a niekoľko takých, ako si ty. Poradcov alebo ako to nazvať.“ „Presne tak.“ Amy schválne dala Mikovi čas, aby si premyslel, čo ďalej. „Mám plán, ale neviem či mi vyjde.“ „Hovor.“ „Ako dlho trvalo Scraxom postavať tento brloh?“ „Asi tak desať dní, prečo?“ „Skúsim poprosiť veliteľa mojej kolónie, či by pre Scraxov neuvoľnil nejaký priestor pri bráne, kde by sme mohli postaviť tunel do hĺbky jedného kilometra ale navrhneme ho tak, aby sa tade dalo ísť aj autami a aby to nebolo príliš strmé. Chcem to tak preto, lebo ak to náhodou dovolí, tak pešo sa tam pozrieť nepôjde. Ďalej postavíme taký obrovský brloh, ktorý bude pre desaťtisíc Scraxov a bude sa stále dať zväčšiť. Vysvetlím. Chcem spojiť všetky kmene dohromady. Chcem presvedčiť najbližší kmeň, aby sa ku nám pripojil pod zámienkou, že sa ku nám presťahujú plus ich veliteľ sa stane mojím poradcom, pretože je tiež výnimočný. Počas života som sa naučil, že v jednote je sila.“ „To isté platí pri zombie. Mimochodom, ako chceš presvedčiť Dannyho, aby v kolónii ubytoval Scraxov?“ „Čo najskôr by som sa mal vrátiť naspäť. Ak ho chcem presvedčiť, budem mu najprv musieť vysvetliť čo je to so mnou a kde som bol a ako dôkaz potrebujem Scraxov. Zoberiem so sebou piatich a keď mi nebude veriť, zavolám ich a ochránim, ak by Dannymu šiblo a chcel by im ublížiť. Ukážem mu, že je na nich spoľah a že sa ich netreba báť.“ „No dobre, Mike. Ako myslíš. Len aby ti to vyšlo,“ povedala Amy a dala sa do práce, aby oboznámila ostatným, že sa možno budú sťahovať...