Nadpis

41. Riley

30.11.2013

00:01

                Mike si tiež trochu pospal, ale to mu ani nemôžeme zazlievať. Spal hodinu a pol a našťastie sa nič vážne neudialo. Bol celý deň na nohách, takže si to vlastne aj zaslúžil. Zobudil sa skoro na chlp presne o polnoci, akoby mal v hlave budík. Opatrne narovnal Amy, aby nespadla do boku a postavil sa. Vošiel do domu, podišiel k Johnovi a sklonil sa k nemu. Silno mu potriasol plecom a on otvoril oči. „Je polnoc, choď strážiť.“ John sa posadil a pretrel si oči. „Kde je Amy?“ „Je vonka. Pred hodinou a pol prišla za mnou, pretože sa jej nedalo spať, chvíľu sme sa rozprávali a potom mi zaspala na pleci.“ „Dobre, Mike. Ideš si pospať?“ Pokrútil hlavou. „Keď zaspala Amy, neovládol som svoju únavu a hodinu a pol som si pospal aj ja. Teraz idem na obhliadku k banditom.“ Ako náhle to povedal, John vytreštil oči. „Zbláznil si sa? Chceš, aby ťa zabili?“ „John, ukľudni sa. V živote som už urobil väčšie šialenosti, po čase to aj ty sám zistíš. Prosím, choď ku Amy a dávaj pozor na okolie aj na ňu. Ja idem ku banditom na prieskum. Je taká strašná noc, že nevidíš ani na tri metre a to mi vyhovuje. Neuvidia ma.“ John prikývol a ťapol Mika po pleci. „Drž sa,“ povedal a odišiel von. Mike si zatiaľ potichu nastrkal všetky zbrane do puzdier. Potom sa otočil a vykročil ku dverám. Opatrne ich otvoril a vyšiel von. John sedel na Mikovom mieste a oprel Amy hlavu o svoje plece. Mike mu kývol hlavou na rozlúčku a John mu opätovne kývol svojou hlavou. Chvíľu sledoval, ako mu Mike mizne z dohľadu a potom uprel pohľad pred seba a sliedil po čo i len najmenšom pohybe.

                Kráčal v úplnej tme. Šiel pomaly a pokojne, aby nenarobil veľa hluku. Stačilo mu prejsť cez maličký kopček a dostal by sa ku sídlu banditov. Päť minút tichej chôdze napred a ocitol sa pred budovou, do ktorej mieril. Bol tu však problém. Keďže sa na budovu pozeral z boku, trošinku videl aj na zadnú stranu, kde bolo druhé parkovisko a tam stálo naštartované auto a ľudia sa tam nahlas rozprávali. Podľa toho, čo počul, tak to boli fakt banditi. „Tohto orecha tu necháme v klietke, nech nás zbytočne neotravuje počas cesty. Musíme nájsť to auto, ktoré tadiaľto prechádzalo!“ Ostatní muži súhlasne prikývli a vybrali z kufra klietku. Položili ju na zem a opätovne nasadli do auta, ktoré sa hneď pohlo a Mike sa hodil na zem, pod menší stromček, aby ho neuvideli. Potom vytrčil hlavu a sledoval, kam auto odbočí. Našťastie odbočili smerom na Kanadu. To mu vyhovovalo. Zadná časť za domom, ktorá bola mimochodom totálne zdevastovaná a prerobená na parkovisko, bola úplne čistá. Mike vykročil von. Prikrčil sa a pomaly postupoval ku zadným dvierkam. Jeho pozornosti neušla klietka. Niečo mu napovedalo, že by tam mal nakuknúť. Podišiel bližšie a zazrel tam psa. Ten naňho začal zúrivo vrčať, no našťastie nezačal štekať. „Neboj sa, kamarát. Nie som z ich partie.“ Psa to neupokojilo a keď Mike pristúpil bližšie, začal vrčať hlasnejšie. „Čo sa to tam doparoma deje?!“ vyštekol niekto a Mike odbehol bokom a o chvíľu sa otvorili zadné dvere a vyšiel muž staršieho veku s pumpovacou brokovnicou. Zatresol za sebou dvere a zareval : „Čo to tu stváraš ty beštia? Mám ťa na mieste zastreliť?“ Ako náhle to povedal, nabil si brokovnicu a “napumpoval“ ju. „Hm? Si nejako ticho!“ Mike vtedy vyrazil oproti mužovi a potichu mu prerezal hrdlo. Šlo to hladko. Pod rukami cítil, ako mu rukavice vlhnú krvou, ktorá striekala z mužovho krku. Posledné, čo Mike videl predtým než mužovo telo ochablo a padlo na zem bol jeho prekvapený bolestivý pohľad. Telo žuchlo na zem a Mike ho odniesol za roh. Prehľadal telo a našiel kľúče. Potom opäť podišiel ku klietke a pes opäť začal vrčať. „Pokojne, kamarát, naozaj ti neublížim.“ Mike si kľakol pred klietku a vtedy si všimol, že ten pes je nemecký ovčiak. Pes bol mierne podvyživený, ale zdravý, mladý a veľký. Mohol mať zo dva roky. Keď si Mike kľakol pred klietku, pes úplne naježil srsť a varovne vyceril zuby. Mike to opäť vzdal a radšej sa vzdialil od klietky. Potom ho niečo napadlo. Skúsil sa pozrieť do jedného náprsného vrecka a našiel v ňom dva keksy, ktoré by tomuto psovi ublížiť nemali. Potichu obe odbalil a opäť si kľakol pred klietku. Opäť začal vrčať, no keď pred ním Mike zamával keksom, nachvíľu prestal a začal ňuchať. Keď ucítil, že je to jedlo, poslušne si sadol tesne pred Mika a lačne sledoval keks. „Dám ti ich oba, ale sľúb mi, že mi neodhryzneš ruku.“ Ten, akoby mu rozumel, naňho rozumne žmurkol a opäť začal hypnotizovať keksík. Mike načiahol ruku ku jeho ústam a on ich pokojne otvoril a uchmatol si pokrm. Mike mu položil druhý hneď za chrbát, pretože pes sa mu otočil chrbtom. Smiešne bolo to, že pes si hneď uchmatol aj druhý a na posedenie ich zjedol. Potom sa pokojne zalizoval a rýchlo dýchal. Mike načiahol ruku, že ho pohladí a pes sa podvolil. Chvíľu trvalo, kým Mike popri hladkaní psa našiel správny kľúč, ktorý konečne pasoval do klietky a otvoril ju. Pes vyšiel von a začal sa Mikovi otierať o nohy ako mačka. Ten si kľakol a začal ho hladkať a prezerať si ho. Srsť mal zdravú, svalnaté telo a naozaj bol mierne podvyživený. Na krku mal obojok a Mike na ňom vyčítal toto : „Armádny pes, Riley“. „Takže ty si Riley, však?“ Riley na súhlas zaštekal a to zburcovalo celú budovu. „Bob, čo sa deje? Neohlásil si sa už päť minút!“ „Riley sadni a čakaj.“ Mike to pochopil správne, že pes mal vojenský výcvik a je profesionálne vycvičený, pretože Riley ho poslúchol a sadol si a pokojne sa prizeral, ako sa Mike opäť skryl za roh a pokojný ostal, aj keď von vyšiel muž s pištoľou v ruke a namieril ju naňho. „Ty si ublížil Bobovi?! Orech posraný, teraz schytáš guľku medzi oči!“ Mike to mal načasované perfektne a včas zasiahol muža jednou dýkou do chrbta a druhú mu nekompromisne zabodol do hlavy. Telo žuchlo na zem a Mike ho opäť odtiahol za roh. Dýky si očistil a vložil naspäť do puzdier. Potom sa pozrel na Rileyho a povedal : „K nohe!“ Ten hneď pribehol a Mike ho pohladkal. „Skvelá práca, kamarát. Nechám si ťa, pretože si skvelý psík.“ Ten akoby mu opäť rozumel potichu štekol a potom sa obaja vybrali dovnútra budovy...